Deň ľudských práv

 Deň ľudských práv je tradične v znamení politických konferencií a stretnutí, kultúrnych podujatí a výstav venovaných problematike ľudských práv, ktoré sa konajú v každom členskom štáte OSN.

Kto prišiel s týmto dňom?

 V roku 1950 Valné zhromaždenie OSN prijalo rozhodnutie vyhlásiť 10. december za Deň ľudských práv. Táto medzinárodná slávnosť bola založená na oslavu výročia deklarácie Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1948. 
 Prijatie a vyhlásenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv sa stalo prvým veľkým úspechom Organizácie Spojených národov, ktorá bola založená v roku 1945. Predtým neexistoval jediný dokument, ktorý by chránil práva každej ľudskej bytosti bez ohľadu na pohlavie, rasu, národnosť, náboženstvo alebo politickú príslušnosť. Všeobecná deklarácia ľudských práv sa stala základom pre rozvoj medzinárodnej legislatívy v oblasti ľudských práv, vrátane Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
 Okrem toho sa každých 5 rokov udeľuje Cena OSN v oblasti ľudských práv a Nobelova cena za mier výnimočným ľuďom, ktorí zasvätili svoju prácu a život ochrane ľudských práv a mieru.  

Čo sú ľudské práva?

 Tieto práva sú:

1. Univerzálne: Platí pre každého, všade vo svete.

2. Neodňateľné: Nikto vám ich nemôže vziať, hoci v určitých situáciách (napr. počas súdneho procesu) môžu byť niektoré práva obmedzené.

3. Vrodené: Nezískavajú sa, ale prislúchajú človeku už od narodenia len z titulu jeho ľudskosti.

 Najdôležitejším dokumentom, ktorý definuje ľudské práva na globálnej úrovni, je Všeobecná deklarácia ľudských práv (VDĽP), ktorú prijala Organizácia Spojených národov 10. decembra 1948. Deklarácia obsahuje 30 článkov, ktoré pokrývajú širokú škálu práv. Tu je zjednodušený prehľad najdôležitejších práv a slobôd, ktoré deklarácia uvádza:

Základné slobody a rovnosť

• Článok 1: Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach.

• Článok 2: Každý má nárok na všetky práva a slobody bez akéhokoľvek rozdielu (napr. rasového, pohlavného, náboženského, politického).

• Článok 3: Právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.

Občianske a osobné práva

• Článok 4: Nikto nesmie byť držaný v otroctve alebo v poddanstve.

• Článok 5: Nikto nesmie byť podrobený mučeniu ani krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu.

• Článok 6: Právo na uznanie vlastnej právnej subjektivity kdekoľvek.

• Článok 7: Všetci sú si pred zákonom rovní a majú nárok na rovnakú zákonnú ochranu.

• Článok 8: Každý má právo, aby mu kompetentné vnútroštátne súdy poskytli účinnú ochranu proti činom, ktoré porušujú základné práva priznané mu ústavou alebo zákonom.

• Článok 9: Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, zadržaný alebo vyhnaný do vyhnanstva.

• Článok 10: Právo na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom.

• Článok 11: Právo na prezumpciu neviny, kým sa vina nepreukáže v súlade so zákonom. 

Ochrana súkromia a majetku 

• Článok 12: Právo na ochranu súkromia, rodiny, domova a korešpondencie pred svojvoľnými zásahmi.

• Článok 13: Právo na slobodný pohyb a pobyt v rámci štátu, ako aj právo opustiť ktorúkoľvek krajinu a vrátiť sa do nej.

• Článok 14: Právo hľadať a užívať azyl v iných krajinách.

• Článok 15: Právo na štátnu príslušnosť a právo ju nemeniť.

• Článok 16: Právo na manželstvo a založenie rodiny.

• Článok 17: Právo vlastniť majetok a nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku.

Sloboda myslenia a prejavu

• Článok 18: Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva.

• Článok 19: Sloboda presvedčenia a prejavu (vrátane práva vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie).

• Článok 20: Sloboda pokojného zhromažďovania a združovania.

Ekonomické a sociálne práva

• Článok 22: Právo na sociálne zabezpečenie.

• Článok 23: Právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania a na spravodlivú a uspokojivú odmenu.

• Článok 24: Právo na odpočinok a na dovolenku.

• Článok 25: Právo na primeranú životnú úroveň, vrátane jedla, ošatenia, bývania a lekárskej starostlivosti.

• Článok 26: Právo na vzdelanie.

• Článok 27: Právo slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote, užívať umenie a podieľať sa na vedeckom pokroku.

Záverečné články 

• Článok 28: Každý má nárok na sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom sa môžu plne realizovať tieto práva a slobody.

• Článok 29: Každý má povinnosti voči spoločnosti. Práva a slobody môžu byť obmedzené iba zákonom, a to len na zabezpečenie uznania a rešpektovania práv iných.

• Článok 30: Nič v Deklarácii nesmie byť vykladané ako oprávnenie pre akýkoľvek štát, skupinu alebo osobu vyvíjať činnosť smerujúcu k potlačeniu práv a slobôd.

História

 Myšlienka, že ľudia majú určité neodňateľné práva, má korene už v starovekých civilizáciách. Často však neboli univerzálne, ale boli spojené s náboženskou, spoločenskou triedou, alebo občianstvom. Dôležitým raným príkladom je Kýrov valec (539 pred n. l.), staroveký dokument z Perzie, ktorý býva niekedy označovaný ako prvý dokument o ľudských právach, pretože hlásal slobodu pre otrokov a náboženskú slobodu.
 Filozofi, ako stoici, neskôr vyvinuli koncept prirodzeného práva, podľa ktorého existuje súbor práv daných prírodou alebo Bohom, ktoré platia pre všetkých ľudí. Tieto idey boli ďalej spracované v rímskom práve a stredovekej teológii.
 V stredoveku viedli konflikty medzi panovníkmi a šľachtou k vytváraniu prvých právnych dokumentov obmedzujúcich absolutistickú moc. Najvýznamnejšia je Magna Charta Libertatum (1215) v Anglicku, ktorá obmedzila moc kráľa a zaručila určité práva slobodným mužom, vrátane práva na spravodlivý súdny proces.
 Skutočný prelom nastal v dobe Osvietenstva (17. a 18. storočie). Myslitelia ako John Locke a Jean-Jacques Rousseau teoretizovali o prirodzených právach (život, sloboda, vlastníctvo) a koncepte spoločenskej zmluvy. Tieto myšlienky inšpirovali kľúčové revolučné dokumenty, ako napr. Virgínska deklarácia práv (1776), Deklarácia nezávislosti Spojených štátov (1776) a Deklarácia práv človeka a občana (1789) vo Francúzsku.
 Počas 19. storočia a na začiatku 20. storočia sa boj o ľudské práva sústredil na zrušenie otroctva, rozšírenie volebného práva (najmä pre ženy) a presadzovanie pracovných práv. Avšak až hrôzy dvoch svetových vojen, holokaustu a masových zverstiev presvedčili medzinárodné spoločenstvo o potrebe globálneho systému ochrany práv. Kľúčovým momentom bolo založenie Organizácie Spojených národov (OSN) v roku 1945 s mandátom chrániť mier a ľudské práva.
 Vrcholom tohto vývoja bolo prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv (VDĽP) Valným zhromaždením OSN 10. decembra 1948. VDĽP po prvýkrát stanovila univerzálne práva a slobody, ktoré patria každému človeku bez ohľadu na národnosť. Hoci nebola právne záväzná, stala sa morálnym a politickým základom pre stovky následných medzinárodných zmlúv a dohovorov, ako napr. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ICCPR) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ICESCR), ktoré právnu záväznosť už majú a spolu s VDĽP tvoria tzv. Medzinárodnú listinu ľudských práv.

Prečo sú ľudské práva dôležité?

1. Zabezpečenie dôstojnosti a rovnosti

 Ľudské práva garantujú, že každý človek má vrodenú dôstojnosť a má byť s ním zaobchádzané rovnocenne. Pôsobia ako ochranná bariéra proti diskriminácii na základe rasy, pohlavia, náboženstva, národnosti alebo akéhokoľvek iného postavenia. Tým, že ustanovujú univerzálne minimálne štandardy pre zaobchádzanie, bránia marginalizácii a zabezpečujú, že nikto nie je "menej cenný" ako iný.

2. Ochrana pred zneužitím moci

 Ľudské práva slúžia ako brzda proti tyranii a štátnej zvôli. Práva, ako je právo na spravodlivý súdny proces, zákaz mučenia a právo na slobodu prejavu, obmedzujú moc vlád a inštitúcií. Zabezpečujú, že štát nemôže svojvoľne uväzniť občanov, násilne ich potrestať alebo umlčať kritikov, čím chránia jednotlivcov pred útlakom.

3. Vytvorenie predpokladov pre mier a rozvoj

 Spoločnosti, kde sú ľudské práva rešpektované, sú spravidla stabilnejšie a mierumilovnejšie. Ak sú ľudia schopní uplatňovať svoje právo na prácu, vzdelanie a účasť na politickom živote, sú menej náchylní k hromadnému násiliu a konfliktom. Dodržiavanie ekonomických a sociálnych práv zase vytvára podmienky pre trvalý hospodársky a spoločenský rozvoj, pretože umožňuje každému občanovi prispievať k prosperite spoločnosti.

Čo by sme mali tento deň robiť?

• Prečítajte si VDĽP: Nájdite si čas a prečítajte si plné znenie 30 článkov Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Pochopíte tak celý rozsah práv, ktoré patria vám a každému človeku.

• Šírte informácie: Použite sociálne siete na zdieľanie dôležitých článkov alebo faktov o ľudských právach a vysvetlite, prečo sú dôležité. Použite hashtagy ako #HumanRightsDay alebo #LudskePrava.

• Vzdelávajte druhých: Diskutujte o ľudských právach s rodinou, priateľmi alebo kolegami. Ak máte deti, vysvetlite im práva na úrovni, ktorej rozumejú.

• Podporte mimovládne organizácie: Zvážte darovanie peňazí alebo venovanie času organizáciám, ktoré chránia ľudské práva (napr. Amnesty International, Human Rights Watch, alebo lokálne organizácie).

• Podpíšte petíciu: Podporte konkrétnu kampaň zameranú na ukončenie nespravodlivosti alebo oslobodenie politických väzňov.

• Kontaktujte svojich zástupcov: Napíšte email alebo list poslancom alebo miestnym úradníkom a požiadajte ich, aby vo svojej politike uprednostňovali ľudské práva.

• Bojujte proti diskriminácii: Aktívne sa postavte proti diskriminácii, rasizmu, sexizmu alebo xenofóbii, ak ich vidíte vo svojom okolí.

• Buďte tolerantní: Prejavte súcit a toleranciu voči názorom, ktoré sú odlišné od vašich, pokiaľ neporušujú práva iných.

• Venujte pozornosť médiám: Sledujte a analyzujte správy o porušovaní práv vo vašej krajine i vo svete, aby ste zostali informovaní a angažovaní.