Deň básnikov

 Určite ste sa niekedy našli v niektorej zo známych básní. Určite poznáte ten pocit, že slová, ktoré čítate akoby niekto napísal za vás, lebo vy by ste to správne nenaformulovali. Nie všetci však máme vlohy dostať zo seba niečo viac ako jednoduchú, či zloženú vetu v rámci konverzácie...

Kto prišiel s týmto dňom?

 Deň básnikov (Poet's Day), ktorý pripadá na 21. augusta, založil v roku 1994 britský vydavateľ, podnikateľ a filantrop William Sieghart (zakladateľ prestížnych cien za poéziu Forward Prizes for Poetry). Sieghart prišiel s touto myšlienkou preto, lebo si všimol, ako málo uznania sa autorom dostáva počas ich života a aké náročné je presadiť sa v tomto umeleckom smere. Cieľom tohto dňa bolo dodať odvahu mnohým talentovaným a neobjaveným básnikom, zbaviť ich ostychu z prezentácie vlastnej tvorby a povzbudiť ich, aby čítali svoje básne verejne na uliciach, v autobusoch či kaviarňach, a priniesli tak poéziu priamo do každodenného života ľudí.

Kto sú básnici?

 Básnici sú ľudia, ktorí vydávajú zo seba to najcennejšie, čo vo svojom vnútri majú. Ich tvorba nie je len obyčajným spájaním slov do rýmov, ale akousi osobnou spoveďou a odvážnym odkrytím ich vnútorného sveta pred verejnosťou. Nezostávajú na povrchu, ale ponárajú sa do najhlbších emócií, myšlienok a ľudských zážitkov. Presne ako napísal Milan Kundera: "Byť básnikom, to znamená ísť vždy až na koniec."
 Existujú básnici a ľudia, ktorí píšu básne. Hlavný rozdiel medzi týmito skupinami je, že o skutočných básnikoch často ani len netušíme. Svojimi básňami dokážu burcovať davy, posúvať hranice nášho myslenia a zarývať nám do hlavy chrobáčiky, ktoré nás nútia prehodnocovať veľa vecí v našom živote. Básnik nie je len ten, kto má vydanú knihu, ale každý, kto dokáže cez slová zachytiť čistú pravdu a preniesť ju do duše čitateľa.

História

 História poézie a básnikov siaha hlboko do minulosti, pričom jej najstaršie písomné korene nájdeme už v časoch Sumerského eposu o Gilgamešovi. V dávnych civilizáciách mala poézia predovšetkým ústnu podobu – bola spojená so spevom, tancom a náboženskými rituálmi. Poézia bola využívaná ako spôsob odovzdávania mytologických príbehov, hrdinských činov a rodovej pamäti po celé veky pre mnoho kultúr.
 S rozvojom písma a filozofie sa začala poézia skúmať aj teoreticky. Už Aristoteles sa snažil definovať jej podstatu vo svojej knihe s názvom Poetika, avšak bol schopný v nej riešiť len malú časť z toho, čo v skutočnosti obsahuje. Podľa definície je poézia najväčšou základňou písania, ktorá využíva rytmické a estetické vlastnosti jazyka v kombinácii s podobenstvom a metaforou pre hlbšie významy.
 V stredoveku a renesancii sa poézia stala nositeľkou elegancie a dvorskej kultúry. Básnici ako Dante Alighieri či neskôr romantici ako Lord Byron a Alexander Sergejevič Puškin posúvali hranice tohto umenia a robili z neho hlas samotnej ľudskej duše a túžby po slobode.
 Jedným z najväčších básnikov všetkých čias bol práve anglický básnik William Shakespeare. Jeho práca bola základom pre vyučovacie osnovy pre štúdium poézie na školách po celom svete a so svojou tvorbou je považovaný za technický vrchol poézie. Zaujímavosťou však zostáva, že Shakespeare sa stal legendou, akou ho my poznáme, až v 19. storočí – stovky rokov po svojej smrti, kedy romantickí kritici naplno docenili genialitu jeho sonetov a divadelných hier.
 Dnes poézia prechádza ďalšou evolúciou. Od klasických viazaných veršov sa posunula k voľnému veršu, slamu a digitálnej tvorbe na sociálnych sieťach. Unikátna schopnosť básnikov zachytiť ľudskú podstatu pomocou skratky a metafory však zostáva nezmenená už tisícky rokov.

Prečo sú básnici dôležitý?

Čo by sme mali tento deň robiť?