Deň radosti

 Radonica, známa aj ako Deň radosti, má svoje korene v staroslovanských zvykoch, kedy si rodiny počas jari uctievali predkov. Verili, že v tomto období sú duchovia mŕtvych bližšie k živým, a preto navštevovali hroby, zdieľali spoločné jedlá a vykonávali rituály na udržanie spojenia so zosnulými. S príchodom kresťanstva cirkev tieto tradície prijala a pretransformovala, pričom dôraz presunula na nádej vo vzkriesenie a posmrtný život.
 Samotný názov "Radonica" je odvodený od slova radosť, čo podčiarkuje oslavu večného života. Sviatok sa slávi v druhý utorok po pravoslávnej Veľkej noci, čím sa spája veľkonočná radosť so spomienkou na blízkych. Cirkevní otcovia, ako napríklad svätý Ján Zlatoústy, tento zvyk podporovali a povzbudzovali veriacich, aby si mŕtvych pripomínali modlitbami a požehnaním priamo na cintorínoch.
 Dnes zostáva Radonica významným dňom najmä v Bielorusku, Rusku a ďalších pravoslávnych krajinách. Rodiny naďalej navštevujú hroby, prinášajú jedlo a modlia sa za svojich zosnulých, čím udržiavajú živé puto medzi minulosťou a prítomnosťou. Táto tradícia je hlbokým prejavom úcty k rodinným väzbám a duchovnej nádeje, ktorá pretrvala po stáročia.