Deň víl

  Víly existovali takmer v každej kultúre na svete, hoci sa mohli nazývať rôznymi menami. Bez ohľadu na to, kam idete, majú spoločné to, že sú to duchovia, ktorí obývajú svet okolo nás a často fungujú podľa zvláštnych zákonov. To je miesto, kde podobnosti končia a kde začínajú úžasne rozmanité koncepty víl.

Kto prišiel s týmto dňom?

 Medzinárodný deň víl, ktorý pripadá na 24. júna, založila v roku 2013 uznávaná fantasy umelkyňa Jessica Galbreth s cieľom oživiť detskú predstavivosť, osláviť svet mýtov, mágie a folklóru a pripomenúť ľuďom dôležitosť prírody, s ktorou sú tieto éterické bytosti v legendách pevne späté. Dátum bol vybraný zámerne, keďže nadväzuje na letný slnovrat a tradičnú Svätojánsku noc, kedy sa podľa európskych ľudových povier stiera hranica medzi naším svetom a ríšou mágie, čo robí tento čas ideálnym na oslavu čarovných príbehov.

Kto sú víly?

 Víly sú mýtické, éterické bytosti, ktoré sú v predstavách ľudí a folklóre najčastejšie opisované ako personifikácia samotnej prírody a jej skrytých síl. Zvyčajne si ich predstavujeme ako drobné, očarujúce stvorenia s ľudskými črtami a jemnými krídlami pripomínajúcimi motýle či vážky, no v tradičných príbehoch môžu mať aj ľudskú veľkosť a dokážu brať na seba rôzne podoby. Sú známe svojou magickou mocou, ktorú využívajú na ochranu lesov, lúk, prameňov a zvierat, pričom ich existencia je hlboko prepojená s kolobehom ročných období.
 V ich charaktere sa mieša hravosť, krása, no niekedy aj nevyspytateľnosť a vrtošivosť. Hoci bývajú v moderných rozprávkach vykresľované ako čisté bytosti konajúce dobro a plniace želania, v pôvodných ľudových rozprávaniach majú aj svoju temnejšiu, divokejšiu stránku. Radi tancujú v tajuplných kruhoch za mesačného svitu a ľudí, ktorí narušia ich pokoj alebo prejavia neúctu k prírode, dokážu kruto potrestať, popliesť im zmysly alebo ich vtiahnuť do svojho magického sveta, kde čas plynie úplne inak.
 Vedeli ste, že trpaslíci sú tiež súčasťou rodiny víl? Tieto stvorenia boli bežné medzi germánskym ľudom a najmä medzi tými, ktorí pracovali v baniach a horách. Permoníci boli formou víl, ktorí žili v baniach a "klopali", aby varovala baníkov pred hroziacimi závalmi a nebezpečenstvom.
 Gnómovia s červenými čiapkami, ktorí okupujú záhrady toľkých ľudí, boli stvorení podľa tvorov z ďalekého severu. Tieto tiché a nenáročné stvorenia boli súčasťou temných severských lesov a svoj čas trávili v blízkosti ľudských domovov, ktorým občas pomáhali.
 Existujú dokonca víly, ktoré žijú v oceánoch ako írske Selkie, tmavé vlasy a oči, tieto stvorenia sa dokázali premeniť na ľudí. Hovoríme premeniť sa na ľudí? Áno! Začali žiť ako tulene a vyzliekli si kožu, keď prišli na breh a dostali podobu krásnych žien. Ak by niekto mal to šťastie, že by im ukradol kožu, mohol by si zobrať Selkie za manželku, pokiaľ by nedovolil, aby sa koža našla!  

História

  Pôvod víl siaha hlboko do čias starovekých kultúr a animizmu – viery, že všetko v prírode (stromy, skaly, rieky) má vlastnú dušu.  V gréckej a rímskej mytológii nachádzame predchodkyne víl v podobe nymf, ktoré obývali lesy (dryády) či vody (najády). Veľký vplyv mali aj rímske Fata (božstvá osudu), z ktorých názvu neskôr vzniklo románske slovo pre vílu (napr. talianske fata, francúzske fée či anglické fairy).
 U starých Slovanov boli víly (či rusalky) považované za duše zomretých dievčat alebo mocné prírodné duchy. V keltskej tradícii zasa splývali s mýtmi o Tuatha Dé Danann – nadprirodzenej rase božstiev, ktorá po príchode ľudí do Írska ustúpila do podzemia a premenila sa na tajomný "skrytý ľud".
 S nástupom kresťanstva v Európe sa pohanské božstvá a prírodné duchovia museli integrovať do nového náboženského vnímania sveta. Cirkev vnímala víly podozrievavo.
 Ľudová predstavivosť v stredoveku verila, že víly sú anjeli, ktorí počas vzbury v nebi neboli dosť zlí na to, aby skončili v pekle, no ani dosť dobrí, aby zostali v nebi. Boli preto zvrhnutí na Zem, kde uviazli v lesoch, horách a prameňoch.
 Stredoveký človek mal pred vílami obrovský rešpekt. Boli vnímané ako nevyspytateľné bytosti, ktoré mohli človeku pomôcť, ale ho aj prekliať, ukradnúť mu dieťa alebo ho utancovať k smrti. Preto sa im ľudia snažili nakloniť darmi, napríklad miskou mlieka pred prahom domu.
 V neskoršom období sa drsný a nebezpečný charakter víl začal postupne meniť na poetickejší a rozprávkovejší.  V 16. a 17. storočí priniesla renesančná literatúra, najmä diela Williama Shakespeara (ako Sen noci svätojánskej), nový pohľad. Víly sa v nich scvrkli do drobnejších, hravejších podôb s motýlími krídlami a ich kráľ Oberon s kráľovnou Titaniou dostali dvorskú hierarchiu.
 V 19. storočí, počas éry romantizmu, zažili víly absolútny boom. Stali sa únikom pred industriálnou realitou. Zbierky rozprávok bratov Grimmovcov či Hansa Christiana Andersena definitívne pretransformovali víly na ochranné bytosti, ktoré s čarovným prútikom v ruke pomáhajú hrdinom príbehov (ako napríklad Popoluške).
 V 20. storočí tento milý, krídelkový vizuál definitívne upevnila popkultúra a štúdio Disney (napríklad Cililing z Petra Pana), vďaka čomu dnes víly vnímame najmä ako krehké a dobrosrdečné symboly mágie.

Prečo sú víly dôležité?

Prepojenie s prírodou a jej ochrana:
 Víly odjakživa stelesňujú nespútanú silu a krásu prírody. V mýtoch fungujú ako jej neoficiálne strážkyne, ktoré chránia lesy, pramene a zvieratá. Pripomínajú nám, že svet okolo nás má svoju vlastnú hodnotu a dušu, a že by sme mali žiť v harmónii s prostredím, ktoré nás obklopuje.

 V tradičnom folklóre víly nereprezentovali len čisté dobro, ale aj nevyspytateľnosť, náladovosť a divokosť. Ľudia cez ich príbehy hľadali vysvetlenie pre nečakané zvraty osudu, zmeny počasia či záhady života. Boli akýmsi morálnym kompasom – človeka s čistým srdcom odmenili, no chamtivosť či neúctu kruto potrestali.

 Tieto éterické bytosti sú silným symbolom kreativity a nespútanej fantázie. Vytvárajú most medzi každodennou realitou a svetom mágie. Pomáhajú deťom aj dospelým uchovať si zmysel pre zázraky, snívanie a tajomno, čo je obzvlášť dôležité v dnešnom pretechnizovanom a racionálnom svete.

Čo by sme mali tento deň robiť?