Medzinárodný deň boja proti nenávistným prejavom

  Už dávno ľudia pochopili, že slová dokážu ublížiť rovnako ako činy. Zistili, že keď niekto použije proti iným urážlivé slová, môže to viesť k násiliu alebo spôsobiť pocit nebezpečenstva. Rôzne krajiny a skupiny sa to snažili zastaviť vytváraním pravidiel o tom, čo sa iným ľuďom nesmie hovoriť, aby sa im neublížilo.

Kto prišiel s týmto dňom?

 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov oficiálne ustanovilo 18. jún za Medzinárodný deň boja proti nenávistným prejavom prostredníctvom rezolúcie A/RES/75/309.
 Tento deň je symbolom globálneho odhodlania proti nenávistným prejavom, pričom sa uznáva ich schopnosť podnecovať násilie, oslabovať súdržnosť spoločnosti a spôsobovať masívne škody.
 Rezolúcia zdôrazňuje devastačné účinky nenávistných prejavov, ktoré sú zosilnené modernými komunikačnými technológiami, a vyzýva na celosvetový boj proti tomuto problému s cieľom podporovať rešpekt k ľudskej dôstojnosti, rovnosti a mieru.
 V poslednej dobe sa s internetom a sociálnymi sieťami začali nenávistné prejavy šíriť rýchlejšie. Stačilo menej, aby niekto povedal niečo zlé alebo urážlivé o inej osobe, aj keď bola ďaleko. To problém zväčšilo a sťažilo jeho kontrolu.

Čo sú nenávistné prejavy?

 Nenávistné prejavy, v medzinárodnom kontexte známe ako hate speech, predstavujú akúkoľvek formu vyjadrovania, ktorá šíri, podnecuje, podporuje alebo ospravedlňuje nenávisť, diskrimináciu a predsudky voči určitej skupine ľudí alebo jednotlivcovi. Tento fenomén sa neobmedzuje len na hovorené alebo písané slovo. Môže ísť o vizuálny obsah, gestá, obrázky, videá, texty na sociálnych sieťach či symboly, ktorých spoločným menovateľom je útok na ľudskú dôstojnosť na základe skupinových identifikačných znakov.
 Kľúčovým prvkom, ktorý definuje nenávistný prejav, je skutočnosť, že cieľ útoku si človek nevyberá – je ním zasiahnutý pre to, kým je. Najčastejšie sa tieto prejavy viažu na rasu, etnickú príslušnosť, národnosť, náboženské vyznanie, sexuálnu orientáciu, rodovú identitu, pohlavie, zdravotné znevýhodnenie či vek. Nenávistný prejav sa nesnaží o konštruktívnu kritiku alebo diskusiu o názoroch či činoch daného človeka, ale útočí priamo na jeho podstatu a právo na existenciu v spoločnosti.
 V súčasnosti sa diskusia o nenávistných prejavoch sústreďuje najmä do online priestoru, kde anonymita a rýchlosť šírenia informácií vytvárajú ideálne podmienky pre ich nárast. Hoci hranica medzi slobodou prejavu a jej zneužitím býva niekedy predmetom právnych sporov, demokratická spoločnosť rozlišuje medzi právom vyjadriť nepopulárny či kritický názor a prejavom, ktorý priamo ponižuje, dehumanizuje alebo podnecuje k násiliu voči menšinám. Sloboda slova totiž neznamená slobodu beztrestne ubližovať iným a ohrozovať ich bezpečnosť.

História

 Bohatá história samotného potláčania tohto fenoménu a cesta k uznaniu potreby globálne riešiť nenávistné prejavy sa začala výraznejšie formovať po prvej svetovej vojne. Významný míľnik nastal v roku 1919, kedy sa v Spojených štátoch (najmä prostredníctvom prelomových rozhodnutí Najvyššieho súdu) začala rodiť myšlienka, že hoci je sloboda slova posvätná, je nevyhnutné obmedziť určité typy výhražných prejavov, ktoré predstavujú bezprostredné nebezpečenstvo.
 Nasledujúce desaťročia však ukázali, že masmédiá dokážu nenávisť industrializovať. Najtragickejším príkladom sa stalo nacistické Nemecko, kde Hitlerov režim systematickou propagandou v novinách a rozhlase označoval Židov za "parazitov", čím otupil morálny kompas spoločnosti pred holokaustom. Podobne v roku 1994 rwandská rozhlasová stanica RTLM otvoreným nazývaním Tutsiov "švábmi" priamo koordinovala a podnecovala brutálnu genocídu.
 Paralelne s týmito tragédiami si legislatíva začala všímať nový rozmer hrozby – telekomunikácie. Do roku 1992 Kongres USA oficiálne zdôraznil nebezpečnú úlohu moderných technológií a médií pri šírení nenávistných prejavov. Táto obava sa tragicky potvrdila v roku 1995 pri bombovom útoku v Oklahome City, kedy sa ukázalo, ako extrémistická rétorika šírená alternatívnymi kanálmi a vtedajšími sieťami dokáže radikalizovať jednotlivcov k teroristickým činom.
 V roku 2009 nastal vo vnímaní tohto problému zásadný posun. Významne sa pretransformovala samotná definícia nenávistného prejavu. Už sa viac nečakalo len na prejav, ktorý priamo a explicitne podnecuje k fyzickému násiliu. Nový pohľad začal klásť dôraz na to, že nebezpečné je aj systematické vytváranie nepriateľskej atmosféry, ktorá k násiliu nevyhnutne vedie prostredníctvom dehumanizácie a dlhodobého tlaku na cieľovú skupinu.
 S príchodom sociálnych sietí sa história posunula do fázy, kedy anonymita a algoritmy uprednostňujúce šokujúci obsah vytvorili z nenávistných prejavov globálnu krízu. Smutným príkladom z posledných rokov bolo Mjanmarsko, kde bol Facebook zneužitý na masové šírenie hoaxov proti menšine Rohingov, čo viedlo k humanitárnej katastrofe.
 V reakcii na tento neustály nárast online aj offline toxicity a ako vyvrcholenie storočného úsilia o ochranu ľudskej dôstojnosti bol OSN vyhlásený Medzinárodný deň boja proti nenávistným prejavom (18. jún). Tento deň pripomína svetu, že hoci sa technológie menia, psychologický mechanizmus zostáva rovnaký: na začiatku je vždy slovo a ak spoločnosť včas nezakročí proti vytváraniu nenávistnej atmosféry, na konci prichádza násilie.

Prečo je dôležité bojovať proti nenávistným prejavom?

1. Slová predchádzajú činom (Prevencia násilia)

 História nás opakovane učí, že fyzickému násiliu, pogromom či genocídam vždy predchádzala radikalizácia jazyka. Nenávistné prejavy majú schopnosť postupne posúvať hranice toho, čo je v spoločnosti akceptovateľné. To, čo sa začína ako "nevinný" online komentár alebo vtip, môže cez systematické očierňovanie prerásť do verbálnej agresie na uliciach a v najhorších prípadoch viesť k fyzickým útokom či terorizmu. Boj proti hate speech je preto v prvom rade prevenciou, ktorá bráni tomu, aby sa slovná nenávisť zhmotnila do reálneho utrpenia a krvi.

2. Ochrana ľudskej dôstojnosti a duševného zdravia

 Cieľom nenávistných prejavov nie je konštruktívna kritika názorov, ale útok na samotnú identitu človeka – na to, kým je, ako vyzerá, odkiaľ pochádza alebo koho miluje. Dlhodobé vystavenie takejto agresii má devastačné účinky na obete. Spôsobuje hlbokú psychickú traumu, úzkosti, pocit izolácie a strach o vlastnú bezpečnosť vo verejnom priestore. Keď útoky prejdú do online šikany, obete sa často radšej stiahnu z verejnej diskusie, čím spoločnosť prichádza o ich hlas a pohľad na svet.

3. Zachovanie demokracie a sociálneho zmieru

 Nenávistné prejavy cielene polarizujú spoločnosť. Rozdeľujú ľudí na "my" a "oni", ničia vzájomnú dôveru a schopnosť viesť slušný dialóg. V prostredí, kde dominuje agresia, strach a urážky, nie je možné budovať zdravú demokratickú diskusiu založenú na faktoch a rešpekte. Boj proti tomuto fenoménu chráni sociálny zmier a zabezpečuje, aby verejný priestor (či už na internete alebo v realite) zostal bezpečným a férovým miestom pre každého občana bez rozdielu.

Čo by sme mali tento deň robiť?