Medzinárodný deň nezvestných detí

 V Európskej únii zaznamenajú hlásenie o nezvestnom dieťati každé dve minúty. Polícia po osobách pátra po dobu 20 rokov. Ak sa počas tohto obdobia osoba nenájde, prípadne sa nezistia iné skutočnosti, pátranie je ukončené.

Kto prišiel s týmto dňom?

 Medzinárodný deň nezvestných detí podporuje Medzinárodné centrum pre nezvestné a zneužívané deti a Európska federácia nezvestných a sexuálne zneužívaných detí. Prvý raz ho vyhlásil americký prezident Ronald Reagan v roku 1983 a symbolom je modrá nezábudka. V tento deň si pripomíname smutné príbehy detí, ktoré sa nevrátili domov. Pri tejto príležitosti sa prostredníctvom prezentácií široká verejnosť dozvedá o príčinách nezvestnosti, dôsledkoch a prevencii s cieľom zabezpečiť ochranu práv detí a mladých ľudí. 

Kto sú nezvestné deti?

 Termín "nezvestné deti" sa vzťahuje na deti, ktorých miesto pobytu je neznáme ich zákonným zástupcom a ktorých zmiznutie je považované za neúmyselné, podozrivé alebo sa o ne oprávnene obávajú. 
 Polícia považuje za nezvestné také dieťa, u ktorého nie je známe miesto pobytu, nie je páchateľom trestného činu, je ohrozené na živote a zdraví a jeho nezvestnosť bola nahlásená na polícii. Nezvestné deti sú jednou z najzraniteľnejších skupín v spoločnosti a ich zmiznutie je vždy vážnou záležitosťou.

Hlavné kategórie nezvestných detí:

Utečenci z domova: Toto je najčastejšia kategória. Deti odchádzajú dobrovoľne z rôznych dôvodov, ako sú:

• Konflikty v rodine, domáce násilie, zneužívanie.
• Problémy v škole, šikanovanie.
• Duševné problémy (depresia, úzkosť).
• Túžba po dobrodružstve alebo snaha o nezávislosť.
• Tlak rovesníkov alebo vplyv starších osôb.
• Niekedy môžu byť následne zneužité alebo sa stať obeťami trestnej činnosti.

Únosy rodičom (neoprávnené zadržanie): Dieťa je vzaté jedným z rodičov alebo rodinným príslušníkom v rozpore s rozhodnutím súdu o starostlivosti alebo bez súhlasu druhého rodiča/zákonného zástupcu. Toto môže byť medzinárodné (cez hranice štátov) alebo vnútroštátne.

Únosy mimo rodiny (cudzincom/známym): Toto je našťastie najmenej častá, ale najnebezpečnejšia kategória. Dieťa je unesené osobou, ktorá nie je členom rodiny (úplne cudzím človekom alebo niekým, koho dieťa pozná, ale nemá opatrovnícke práva). Motívy môžu byť rôzne, vrátane vydierania, sexuálneho zneužitia, predaja dieťaťa alebo iných trestných činov.

Čím skôr sa po nahlásení zmiznutia začne pátranie, tým väčšia je šanca na bezpečné nájdenie dieťaťa. Do pátrania sa zapájajú polícia, špecializované neziskové organizácie, a v prípade potreby aj široká verejnosť (napr. prostredníctvom systému AMBER Alert).
 Nezvestné deti predstavujú celosvetový problém a mnohé krajiny a medzinárodné organizácie (ako Interpol) intenzívne spolupracujú na ich hľadaní a prevencii zmiznutí.

História

 V staroveku a stredoveku neexistovali centralizované záznamy ani mechanizmy na hľadanie nezvestných detí v modernom zmysle. Deti často podliehali vysokému riziku úmrtnosti, choroby alebo boli nútené k práci či službe. Ak dieťa zmizlo, pátranie bolo zvyčajne obmedzené na najbližšiu rodinu a komunitu. V mnohých prípadoch bolo zmiznutie dieťaťa vnímané ako tragická, ale bežná súčasť života, najmä v chudobných vrstvách.
 S príchodom priemyselnej revolúcie a masovej urbanizácie sa situácia zmenila. Mnoho rodín sa presúvalo do miest za prácou, čo viedlo k rozpadu tradičných komunitných štruktúr. Chudoba, preľudnenosť a detská práca vytvorili prostredie, kde boli deti extrémne zraniteľné. Deti sa ľahšie strácali v preplnených uliciach, utekali z domova kvôli zneužívaniu alebo chudobe, a boli vystavené väčšiemu riziku vykorisťovania.
 V tomto období začali vznikať prvé charitatívne organizácie, ktoré sa snažili pomáhať deťom v núdzi, vrátane tých stratených alebo utečencov. V USA napríklad existovalo hnutie "sirotských vlakov" (orphan trains), ktoré presúvalo chudobné a osirelé deti z východných miest na západ, čo viedlo k tomu, že mnohé deti stratili kontakt so svojimi rodinami.
 V 20. storočí sa rozvoj fotografie a masovej tlače (novín) stal kľúčovým nástrojom. Fotografie nezvestných detí a ich opisy sa začali objavovať na plagátoch a v novinách, čo umožnilo širšie pátranie. Aj keď išlo o dospelých, prominentné prípady únosov, ako napríklad únos syna Charlesa Lindbergha v roku 1932 v USA, zvýšili verejné povedomie o únose a podnietili vznik nových zákonov na ochranu obetí.
 70. a 80. roky sa považujú za prelomové obdobie v histórii nezvestných detí, najmä v USA. Séria vysoko medializovaných prípadov únosov, ako napríklad zmiznutie Etana Patza v New Yorku (1979) alebo vražda Adama Walsha na Floride (1981), šokovala verejnosť a vyvolala masívnu vlnu zlosti a frustrácie z neefektívnosti existujúcich systémov.
 V USA bol v roku 1984 založený National Center for Missing and Exploited Children (NCMEC), ktorý sa stal vzorom pre podobné inštitúcie po celom svete. Tieto organizácie sa zamerali na centralizáciu informácií, podporu pátrania a prevenciu. Vznikli bezplatné telefónne linky (napr. 1-800-THE-LOST v USA) a národné databázy nezvestných detí. Fotografie nezvestných detí sa začali objavovať na mliečnych kartónoch, čím sa zvýšila viditeľnosť problému.
 Posledné desaťročia priniesli revolúciu v pátraní po nezvestných deťoch vďaka technológiám a medzinárodnej spolupráci. V USA bol spustený v roku 1996 systém AMBER Alert (a jeho ekvivalenty v iných krajinách, ako napr. "Dieťa v ohrození" na Slovensku), ktorý prostredníctvom médií a mobilných telefónov okamžite upozorňuje verejnosť na únosy detí. Internet dramaticky zmenili šírenie informácií, umožňujúc bleskovo zdieľať fotografie a detaily o nezvestných deťoch miliónom ľudí. Nárast medzinárodných únosov rodičmi a obchodu s deťmi si vyžiadal užšiu spoluprácu medzi políciou a organizáciami na celom svete (napr. Interpol, Európske centrum pre nezvestné a zneužívané deti).
 Dnes je komplexnejšie pochopenie toho, že nezvestné deti nie sú len obeťami únosov cudzími osobami, ale aj utečenci, ktorí sú vystavení extrémnej zraniteľnosti voči vykorisťovaniu, a deti unesené rodičmi v rámci opatrovníckych sporov.
 História nezvestných detí je teda neustálym vývojom od individuálnych tragédií k organizovanému celospoločenskému úsiliu o ich ochranu a nájdenie. História fenoménu nezvestných detí je komplexná a odráža vývoj spoločnosti, technológií, legislatívy a vnímania detstva samotného. Hoci deti sa strácali a utekali odjakživa, spôsob, akým na to spoločnosť reaguje a organizuje pátranie, sa výrazne zmenil v priebehu storočí.

Čo robiť keď sa stratí dieťa?

Ak sa vám stratí dieťa, je kľúčové konať rýchlo a efektívne. Každá minúta sa počíta. Tu je postup, čo by ste mali robiť:

Okamžité kroky (prvých pár minút):

• Miesto, kde ste dieťa videli naposledy: Pozrite sa pod autá, za kríky, do otvorených dverí, do skríň, pod postele – na akékoľvek miesta, kam by sa dieťa mohlo skryť, prípadne sa tam mohlo hrať alebo zaspať.
• Zavolajte na dieťa menom: Hlasno a opakovane. Počúvajte, či nepočujete odpoveď.
• Upozornite ľudí v okolí: Ak ste v obchode, nákupnom centre, zábavnom parku alebo na inom verejnom mieste, okamžite informujte personál alebo ochranku. Majú postupy na uzatvorenie priestoru a pomôcť s prehľadávaním. 

  Požiadajte ľudí vo svojom blízkom okolí (priateľov, rodinu, náhodných okoloidúcich), aby vám pomohli s prehľadaním konkrétneho sektora.

• Okamžite kontaktujte políciu! (Bez čakania): Volať 158 (Polícia) alebo 112 (Integrovaný záchranný systém). Nie je potrebné čakať 24 hodín. O každom zmiznutí dieťaťa treba informovať políciu okamžite. 
• Buďte pripravení poskytnúť podrobný popis dieťaťa: Meno, priezvisko, vek, výška, váha, farba vlasov a očí, špecifické znaky (jazvy, znamienka, okuliare, strojček), zdravotné problémy (alergie, lieky, autizmus, iné postihnutia). Čo malo dieťa na sebe v čase zmiznutia (farba a typ oblečenia, obuv, prípadne doplnky ako čiapka, ruksak).Kedy a kde ste dieťa videli naposledy. Najnovšiu a jasnú fotografiu. Akékoľvek okolnosti, ktoré by mohli byť relevantné (s kým bolo, kam sa chystalo, akékoľvek neobvyklé správanie). Nemeňte a nerušte miesto zmiznutia, ak sa dieťa stratilo z domu, izbu dieťaťa ani iné miesta v dome neupravujte ani neupratujte, kým polícia nedokončí prácu. Môžu tam byť stopy.
• Kontaktujte blízkych: Informujte rodinu, priateľov a ďalších, ktorí by mohli vedieť, kde sa dieťa nachádza, alebo by mohli pomôcť s pátraním.

Ďalšie kroky a podpora:

• Spolupracujte s políciou: Poskytnite im všetky informácie, o ktoré vás požiadajú. Riaďte sa ich pokynmi.
• Kontaktujte Linku detskej istoty (116 000): 

  Toto je bezplatná európska linka pre nezvestné deti, ktorá funguje aj na Slovensku. Môžu vám poskytnúť podporu a ďalšie rady.

Zvážte šírenie informácií (po konzultácii s políciou):

Dôležité je konať bezodkladne. V prípade zmiznutia dieťaťa platí pravidlo, že ak máte pocit, že niečo nie je v poriadku, okamžite kontaktujte políciu.

Čo by sme mali tento deň robiť?

• Pochopte problém: Zistite viac o rôznych typoch zmiznutí detí (úteky, únosy rodičom, únosy cudzincom, stratené deti), ich rizikách a dopadoch na rodiny.
• Zdieľajte informácie: Používajte sociálne siete na šírenie faktov, štatistík a preventívnych tipov. Používajte hashtagy ako #MedzinarodnyDenNezvestnychDeti #MissingChildrensDay #HopeForMissingKids.
• Finančná podpora: Darujte finančné prostriedky organizáciám, ktoré sa venujú hľadaniu nezvestných detí a podpore ich rodín (napr. na Slovensku Linka detskej istoty 116 000, ktorá spadá pod nadnárodnú organizáciu Missing Children Europe).
• Dobrovoľníctvo: Ak máte možnosť, ponúknite svoj čas ako dobrovoľník v týchto organizáciách.
• Učte deti o bezpečnosti: Hovoríte s deťmi o tom, čo robiť, ak sa stratia, koho môžu požiadať o pomoc ("bezpeční dospelí"), a o tom, ako je dôležité vždy informovať rodičov o tom, kam idú a s kým.
• Podporujte otvorenú komunikáciu: Vytvorte doma prostredie, kde sa deti cítia bezpečne hovoriť o čomkoľvek, čo ich trápi alebo čo ich vystrašilo.
• Noste modrú stuhu alebo kvet nezábudky: Modrá stužka je medzinárodným symbolom povedomia o nezvestných deťoch. Kvet nezábudky symbolizuje spomienku.
• Zúčastnite sa spomienkových podujatí: Ak sa vo vašom okolí konajú spomienkové akcie, vigílie alebo pochody, zapojte sa.
• Sledujte výzvy AMBER Alert: Ak sa vo vašej krajine používa systém AMBER Alert (alebo podobný systém rýchleho varovania), buďte pozorní a zdieľajte informácie, ak je to potrebné.
• Poznajte postup: Vedieť, čo robiť, ak sa dieťa stratí (ako bolo spomenuté vyššie – okamžite kontaktovať políciu).