Medzinárodný deň OSN na podporu obetí týrania

04.05.2024

Za zatvorenými dverami mnohých domovov sa denne odohrávajú príbehy, ktoré nepočuť, no ich následky zanechávajú hlboké stopy. Týranie – či už psychické, fyzické, ekonomické alebo sociálne – nie je súkromnou záležitosťou jednej rodiny, ale tichou krízou celej spoločnosti. Obete domáceho násilia často čelia nielen strachu o vlastný život, ale aj ochromujúcemu pocitu samoty, vine a presvedčeniu, že im nikto neuverí.

Kto prišiel s týmto dňom?

Medzinárodný deň OSN na podporu obetí týrania oficiálne vyhlásilo Valné zhromaždenie Organizácie spojených národov v decembri 1997, pričom tento dátum nebol zvolený náhodne. Práve 26. júna 1987 totiž vstúpil do platnosti kľúčový globálny dokument – Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Hlavným poslaním tohto dňa je vyjadriť hlbokú solidaritu a úctu všetkým ľuďom, ktorých myseľ, telo alebo duch boli vystavené nepredstaviteľnému utrpeniu. Zároveň slúži ako celosvetová výzva pre vlády a verejnosť, že mučenie je neprípustným zločinom, ktorý nemožno ospravedlniť za žiadnych okolností, a že obete a ich rodiny potrebujú našu plnú podporu, ochranu a spravodlivosť pri procese uzdravovania.

Kto sú obete týrania?

Keď sa povie obeť týrania, mnohým ľuďom ako prvá napadne žena zažívajúca domáce násilie zo strany partnera. Hoci ženy štatisticky tvoria významnú časť obetí, realita je oveľa komplexnejšia. Obeťou týrania sa môže stať absolútne ktokoľvek – bez ohľadu na vek, pohlavie, sociálne postavenie, vzdelanie alebo etnickú príslušnosť. Týranie nepozná hranice a prebieha v rôznych formách, od fyzického a sexuálneho násilia cez ekonomické obmedzovanie až po rafinované psychické týranie a sociálnu izoláciu.

Veľmi zraniteľnou a často neviditeľnou skupinou sú deti, u ktorých má týranie devastačné následky na celý ďalší vývoj. Často sú nielen priamymi objektmi agresie, ale aj svedkami násilia medzi rodičmi, čo ich poznačuje na celý život. Rovnako ohrozenou skupinou sú seniori a ľudia so zdravotným postihnutím, ktorí sú pre svoju odkázanosť na pomoc druhých ľahkým terčom zneužívania, zanedbávania či ekonomického nátlaku zo strany rodinných príslušníkov alebo opatrovateľov.
V neposlednom rade netreba zabúdať ani na mužov. Muži ako obete týrania čelia obrovskej spoločenskej stigme a tlaku rodových stereotypov. Strach z nepochopenia, výsmechu alebo spochybnenia ich mužnosti zo strany okolia či úradov spôsobuje, že o svojom utrpení hovoria len zriedka a pomoc vyhľadajú až v krajných prípadoch. Identifikovať obeť týrania je preto náročné, pretože strach, hanba a manipulácia zo strany agresora ich často nútia nasadzovať si pred vonkajším svetom masku, že je všetko v poriadku.

História

Po stáročia bolo postavenie obetí (najmä žien a detí) v spoločnosti extrémne slabé. Domáce násilie či tvrdé fyzické tresty sa vnímali ako interná vec rodiny a štát ani legislatíva do nich takmer nezasahovali. Obete nemali kam utiecť, chýbali záchranné siete, azylové domy aj legislatívna ochrana. Ak žena odišla od násilného manžela, často čelila spoločenskému odsúdeniu a ekonomickej chudobe.

Zlom nastal s nástupom druhej vlny feminizmu na Západe. Aktivistky začali nahlas hovoriť o tom, že "to, čo je osobné, je politické". V roku 1971 vznikol v Londýne vôbec prvý bezpečný azylový dom pre ženy a ich deti na svete (Chiswick Women's Aid). Tento model sa rýchlo rozšíril do Európy a USA. V tomto období sa začali formovať prvé krízové linky a dobrovoľnícke organizácie, ktoré poskytovali obetiam psychologickú a materiálnu pomoc.
Téma sa presunula z roviny charity do roviny medzinárodného práva. V roku 1984 bol prijatý Dohovor OSN proti mučeniu, ktorý definoval mučenie a kruté zaobchádzanie ako neprípustné na celom svete. Na Svetovej konferencii o ľudských právach vo Viedni v roku 1993 bolo násilie na ženách oficiálne uznané za porušenie ľudských práv. Do tej doby sa ľudské práva riešili najmä v kontexte politických väzňov a vojen. OSN vyhlásilo 26. jún za Medzinárodný deň na podporu obetí týrania, čo dalo hnutiu globálny rozmer.
Dnes je podpora obetí systematická, hoci v mnohých krajinách stále naráža na limity. Kľúčovým míľnikom v Európe sa stal Istanbulský dohovor (prijatý v roku 2011), ktorý nastavil prísne štandardy pre prevenciu, ochranu obetí a stíhanie páchateľov. V modernom systéme pomoci sa už netoleruje prístup "môže si za to sama/sám". Pomoc sa profesionalizovala a zahŕňa:

Špecializované bezplatné krízové linky s nepretržitou prevádzkou.
Azylové domy s utajenou adresou, ktoré garantujú fyzické bezpečie.
Právnu a psychologickú pomoc, vrátane inštitútov ako je vykázanie tyrana zo spoločnej domácnosti políciou.

Ako podporiť obete týrania?

1. Prvým krokom je bezpečný rozhovor

Iniciujte rozhovor v súkromí: Vyberte si bezpečné miesto, kde vás nikto neprekvapí ani nepočuje (najmä nie partner či rodinný príslušník, ktorý obeť kontroluje).
Povedzte, čo vidíte – vecne a bez obviňovania: Namiesto otázok typu "Prečo s ním stále si?" povedzte radšej: "Všimol(a) som si, že si v poslednom čase smutná/ý a máš strach, keď ti volá. Mám o teba starosť."
Nenaliehajte: Ak obeť všetko poprie, netlačte na ňu. Agresor v nej pravdepodobne vypestoval obrovský strach. Dajte jej najavo, že ste tu pre ňu, kedykoľvek bude pripravená hovoriť.

2. Čo obeti povedať (a čo nie)

Vašou úlohou nie je situáciu okamžite vyriešiť, ale vytvoriť bezpečný prístav. Obete najviac potrebujú počuť slová uistenia:

"Verím ti." (Obete často žijú v presvedčení, že im nikto neuverí, pretože tyran navonok pôsobí očarujúco).
"Nie je to tvoja chyba." (Manipulácia v násilných vzťahoch vedie k tomu, že obeť preberá vinu na seba).
"Nie si v tom sám/sama, pomôžem ti, s čímkoľvek budeš potrebovať."

Čomu sa vyhnúť: Nikdy obeť nesúďte, neponižujte za to, že neodchádza, a nedávajte jej ultimáta (napr. "Ak od neho neodídeš, už mi nevolaj"). Tým by ste ju len zahnali späť do izolácie, ktorú tyran potrebuje.

3. Praktická a skrytá pomoc

Ak je človek rozhodnutý zo vzťahu odísť, alebo o tom uvažuje, najnebezpečnejšia fáza nastáva práve v momente, keď sa tyran dozvie, že stráca kontrolu. Preto musí byť pomoc strategická a tichá:

Ponúknite bezpečné útočisko: Ak je to vo vašich silách, ponúknite možnosť prespať, prípadne pomôžte vybaviť ubytovanie v krízovom centre či azylovom dome s utajenou adresou.
Pomôžte s "bezpečnostným balíčkom": Obeť by mala mať na skrytom mieste (napr. u vás doma) pripravené kľúčové veci pre prípad náhleho úteku: osobné doklady (rodné listy detí, pas, občiansky), peniaze, lieky, náhradné kľúče a oblečenie.
Dohodnite si signál: Vytvorte si bezpečné heslo (napr. konkrétne slovo v SMS alebo emotikon), ktoré bude znamenať: "Zavolaj mi políciu, som v nebezpečenstve."

4. Odkážte ich na odbornú pomoc

Laická podpora je dôležitá, no záchrana zo začarovaného kruhu týrania si vyžaduje expertov. Pomôžte obeti vyhľadať a kontaktovať špecializované organizácie, ktoré poskytujú bezplatné právne, psychologické a sociálne poradenstvo.
V krízovej situácii, kedy je bezprostredne ohrozený život alebo zdravie, netreba váhať a je nutné okamžite volať políciu (158 alebo 112). Polícia má na Slovensku právomoc vykázať tyrana zo spoločného obydlia na 10 dní, čo poskytne obeti potrebný čas a bezpečie na zabezpečenie ďalších krokov.

Čo by sme mali tento deň robiť?

Zdieľať kontakty na pomoc: Zverejniť na sociálnych sieťach telefónne čísla bezplatných krízových liniek (napr. Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212) a organizácií, ktoré obetiam reálne pomáhajú.

Šíriť osvetu o formách násilia: Hovoriť nahlas o tom, že týranie nie je len fyzické, ale aj psychické (izolácia, ponižovanie), ekonomické (odopieranie peňazí) či kybernetické (sledovanie).

Búrať mýty a predsudky: Odmietať v diskusiách obviňovanie obetí (tzv. victim blaming) typu "môže si za to sama" alebo "prečo jednoducho neodíde".

Finančne alebo materiálne podporiť azylové domy: Darovať financie, oblečenie, drogériu alebo hračky pre deti lokálnym krízovým centrám a bezpečným ženským domom.

Vzdelávať sa v poskytovaní prvej pomoci: Naučiť sa, ako správne reagovať, keď sa nám niekto s týraním zverí, a ako s ním bezpečne komunikovať.

Všímať si svoje okolie: Nebuďte ľahostajní k susedom či známym, u ktorých máte podozrenie na domáce násilie, a v prípade ohrozenia života neváhať kontaktovať políciu (158).