Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím

03.12.2023

Tento deň nás nabáda k reflexii, ako môžeme spoločne budovať svet, ktorý je inkluzívny, prístupný a spravodlivý pre všetkých, bez ohľadu na fyzické alebo mentálne schopnosti.

Kto prišiel s týmto dňom?

Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím vyhlásila Organizácia spojených národov (OSN). Jeho hlavným cieľom je podporovať porozumenie problémom osôb so zdravotným postihnutím, mobilizovať podporu pre ich dôstojnosť, práva a blaho, a zvýšiť povedomie o výhodách, ktoré plynú z ich začlenenia do všetkých aspektov politického, sociálneho, ekonomického a kultúrneho života.

Kto sú osoby so zdravotným postihnutím?

Osoby so zdravotným postihnutím sú podľa definície Organizácie Spojených národov (OSN) a medzinárodných dohôd vrátane Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím jednotlivci, ktorí majú dlhodobé telesné, duševné, intelektuálne alebo zmyslové postihnutie, ktoré v interakcii s rôznymi prekážkami môže brániť ich plnej a účinnej účasti v spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými. Táto definícia je kľúčová, pretože nehovorí len o samotnom postihnutí ako o medicínskom stave, ale zdôrazňuje, že prekážky nevytvára len telo človeka, ale predovšetkým spoločenské prostredie.

Postihnutie je preto chápané ako komplexný fenomén, ktorý vzniká na priesečníku individuálnych zdravotných stavov a systémových či postojových bariér (napríklad nedostatočný bezbariérový prístup, predsudky, nedostatočná podpora alebo neprispôsobené informácie). To znamená, že osoby so zdravotným postihnutím tvoria širokú a rôznorodú skupinu, ktorá zahŕňa ľudí s poruchami mobility, chronickými ochoreniami, sluchovým alebo zrakovým postihnutím, poruchami autistického spektra, mentálnym postihnutím, psychickými poruchami a mnohými inými. Postihnutie môže byť vrodené, získané úrazom alebo chorobou, a môže sa prejaviť v akomkoľvek veku.
Kultúrny a sociálny pohľad na osoby so zdravotným postihnutím sa zásadne zmenil. Dnes už nejde o objekty charity alebo súcitu, ale o subjekty s plnými ľudskými právami, ktorých začlenenie a aktívna účasť sú prospešné pre celú spoločnosť. Medzinárodné spoločenstvo a jednotlivé štáty sa zaviazali odstraňovať bariéry, aby sa zabezpečilo, že každý človek má právo na dôstojný život, vzdelanie, zamestnanie a spoločenské zapojenie. Osoby so zdravotným postihnutím preto nie sú definovaní svojím obmedzením, ale svojím právom na rovnosť a aktívny príspevok v rámci inkluzívnej spoločnosti.

História

História postavenia osôb so zdravotným postihnutím je dlhá a turbulentná, pričom sa vyvíjala od primitívneho odmietania až po súčasné hnutie za plné ľudské práva a inklúziu. Toto postavenie bolo vždy úzko spojené s prevládajúcimi spoločenskými, náboženskými a vedeckými paradigmami danej doby.

V starovekých civilizáciách bol prístup k postihnutiu veľmi rôznorodý, no často krutý. V niektorých spoločnostiach (napr. v Sparte) boli deti narodené s vážnym postihnutím často opustené alebo usmrtené kvôli dôrazu na fyzickú silu a vojenskú zdatnosť. V Ríme neboli osoby so zdravotným postihnutím rovnocennými občanmi.
S nástupom kresťanstva a iných náboženstiev sa zlepšila sociálna starostlivosť. Postihnutie sa začalo vnímať ako príležitosť pre zbožné skutky, a preto sa osoby so zdravotným postihnutím často stávali adresátmi charity. V stredoveku boli zriaďované prvé nemocnice a azyl pre chudobných a chorých. Postihnutie bolo vnímané buď ako trest od bohov, alebo ako objekt súcitu a charity.
S rozvojom medicíny a osvietenstva sa začali osoby so zdravotným postihnutím masovo izolovať od zvyšku spoločnosti. Začali sa zriaďovať veľké ústavné zariadenia (azyl pre mentálne postihnutých, ústavy pre nepočujúcich, domovy pre nevidiacich). Tieto inštitúcie boli často zriadené s dobrým úmyslom poskytnúť vzdelanie a starostlivosť, ale viedli k sociálnej segregácii. Prevládol medicínsky model, ktorý vnímal postihnutie ako chybu na tele alebo mysli jednotlivca, ktorú treba "liečiť" alebo "napraviť". Dôraz bol kladený na diagnózu a segregáciu. Toto obdobie prinieslo najtemnejšie kapitoly v histórii osôb so zdravotným postihnutím.
Teórie eugeniky viedli k presvedčeniu, že postihnutie je nežiaduce a treba mu zabrániť. To viedlo k núteným sterilizáciám a obmedzeniam sobášov v mnohých západných krajinách. V nacistickom Nemecku boli osoby s mentálnym a telesným postihnutím medzi prvými obeťami systematického vyhladzovania (Akcia T4).
Na druhej strane, obrovský počet invalidných vojnových veteránov po oboch svetových vojnách prinútil štáty investovať do rehabilitácie a protetiky a vytvoril tak podmienky pre prvé legislatívne úpravy v oblasti sociálnej podpory.
Od druhej polovice 20. storočia nastala radikálna zmena smerom k rovnoprávnosti. Osoby so zdravotným postihnutím a ich rodiny začali vytvárať silné hnutia za občianske práva, požadujúc integráciu a ukončenie inštitucionalizácie. V USA viedlo toto hnutie k dôležitým zákonom (napr. Americans with Disabilities Act). Medicínsky model bol nahradený sociálnym modelom. Ten tvrdí, že problémom nie je telo človeka, ale bariéry (architektonické, postojové, systémové) v spoločnosti.
Kľúčovým momentom bolo prijatie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím v roku 2006. Tento dohovor potvrdzuje, že osoby so zdravotným postihnutím sú subjekty ľudských práv a zaväzuje štáty odstraňovať všetky prekážky a zabezpečiť plnú inklúziu.
Dnešný cieľ je plná účasť – zabezpečiť bezbariérové prostredie, podporné technológie, inkluzívne vzdelávanie a zamestnávanie, a aktívne zapojenie osôb so zdravotným postihnutím do všetkých oblastí života.

Ako osoby so zdravotným postihnutím prispeli svetu?

Stephen Hawking (1942 – 2018)

Postihnutie: Amyotrofická laterálna skleróza (ALS), ktorá ho ochromila a obmedzila jeho komunikáciu len na hlasový syntetizátor ovládaný pohybom lícneho svalu.
Prínos: Britský teoretický fyzik a kozmológ, ktorý revolučne zmenil naše chápanie vesmíru, čiernych dier a teórie relativity. Svoje prelomové diela, vrátane knihy Stručná história času, publikoval po tom, čo bol ochromený. Jeho odhodlanie dokázalo, že intelektuálna práca nie je viazaná na fyzické schopnosti.

Helen Keller (1880 – 1968)

Postihnutie: Vo veku 19 mesiacov zostala slepá a hluchá v dôsledku choroby.
Prínos: Americká spisovateľka, politická aktivistka a lektorka. Bola prvou hluchoslepou osobou, ktorá získala bakalársky titul. Stala sa symbolom prekonávania prekážok a bojovníčkou za práva žien, robotníkov a osôb so zdravotným postihnutím. Jej príbeh slúži ako inšpirácia pre generácie ľudí na celom svete.

Franklin D. Roosevelt (1882 – 1945)

Postihnutie: Vo veku 39 rokov ochorel na detskú obrnu, ktorá ho paralyzovala od pása nadol a odkázala ho na invalidný vozík a barle.
Prínos: Bol 32. prezidentom USA a jediným, ktorý bol zvolený na štyri funkčné obdobia. Úspešne vyviedol krajinu z Veľkej hospodárskej krízy a viedol ju počas väčšiny druhej svetovej vojny. Hoci svoje postihnutie skrýval mimo zraku verejnosti, jeho skúsenosť s prekonávaním prekážok pravdepodobne ovplyvnila jeho súcitný prístup k sociálnym problémom.

Frida Kahlo (1907 – 1954)

Postihnutie: Vo veku 6 rokov prekonala detskú obrnu, ktorá jej poškodila pravú nohu. Neskôr ju vážna nehoda autobusu v mladosti zanechala s celoživotnými problémami s chrbticou, silnými bolesťami a mnohými operáciami. Väčšinu života strávila pripútaná na lôžko.
Prínos: Mexická maliarka, ktorej emotívne a symbolické autoportréty sa stali ikonami feminizmu a mexickej identity. Svoje umenie, ktoré je často odrazom jej fyzického a emocionálneho utrpenia, tvorila často pripútaná na posteli so špeciálnym stojanom.

Louis Braille (1809 – 1852)

Postihnutie: Oslepol ako trojročný po nehode s nástrojom v otcovej sedlárskej dielni.
Prínos: Francúzsky učiteľ a vynálezca. Vynašiel dodnes celosvetovo používaný systém čítania a písania pre nevidiacich, známy ako Braillovo písmo. Systém vyvinul keď mal len 15 rokov, je jedným z najväčších príspevkov k vzdelávaniu a nezávislosti nevidiacich.

Čo by sme mali v tento deň robiť?

Šíriť osvetu: Aktívne zdieľať informácie a príbehy o úspechoch a výzvach, ktorým čelia osoby so zdravotným postihnutím, napríklad na sociálnych sieťach.
Vzdelávať sa: Prečítať si Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím alebo sa zúčastniť prednášky/seminára na tému inklúzie a prístupnosti.
Pochopiť sociálny model: Naučiť sa rozlišovať medzi medicínskym a sociálnym modelom postihnutia – uvedomiť si, že bariéry vytvára prostredie, nie zdravotný stav.

Overiť prístupnosť: Všímať si, aké prekážky sú v našom bezprostrednom okolí (pracovisko, škola, obchody) – chýbajúce rampy, neprístupné toalety, nedostatok Braillovho písma alebo posunkovej reči.
Požiadať o zmeny: Navrhnúť konkrétne zmeny v škole alebo na pracovisku, ktoré zlepšia fyzickú alebo digitálnu prístupnosť.
Testovanie webu: Ak spravujete webovú stránku, otestovať ju z hľadiska prístupnosti (WCAG štandardy) pre používateľov s vizuálnym alebo iným zmyslovým postihnutím.

Podporiť organizácie: Darovať finančné prostriedky alebo svoj čas organizáciám, ktoré pomáhajú osobám so zdravotným postihnutím.
Prijatie inkluzívneho jazyka: Používať jazyk, ktorý je úctivý a kladie dôraz na osobu, nie na jej postihnutie (napr. "osoba s autizmom" namiesto "autisti").
Priame zapojenie: Ak je to možné, dobrovoľnícky sa zapojiť do aktivít, ktoré priamo spájajú ľudí s postihnutím a bez neho, aby sa prelomili predsudky.

Oceňovanie: Pripomenúť si a oceniť prínosy a talenty osôb so zdravotným postihnutím v umení, vede, športe a podnikaní.
Počúvanie ich hlasu: Dať priestor osobám so zdravotným postihnutím, aby sami hovorili o svojich skúsenostiach, a aktívne počúvať ich požiadavky a potreby.