Svetový deň toaliet

 Svetový deň toaliet znie na prvý pohľad kuriózne, no skrýva za sebou jeden z najvážnejších a najkritickejších globálnych problémov.

Kto prišiel s týmto dňom?

 Svetový deň toaliet vyhlásilo valné zhromaždenie OSN v roku 2013, podľa ktorého 6 zo 7 miliárd ľudí má mobilný telefón, ale iba 4,5 miliardy obyvateľov Zeme má dostupnú toaletu alebo latrínu. Úsilím je zvyšovať povedomie ľudí a podporovať hygienu a sanitu. Táto absencia základnej hygieny nie je len otázkou dôstojnosti, ale priamo ohrozuje zdravie, vzdelanie a bezpečnosť, najmä žien a detí.

Čo je to toaleta?

 Pre medzinárodné organizácie, ako je Organizácia Spojených národov (OSN), pojem toaleta zahŕňa širšiu škálu zariadení, ktoré spĺňajú štandardy bezpečne riadenej sanitácie. Hoci je moderné splachovacie WC ideálom, do tejto kategórie patria aj hygienické latríny alebo rôzne suché záchody, pokiaľ zabezpečujú, že ľudský odpad je bezpečne zhromažďovaný, uložený a spracovaný tak, aby nekontaminoval vodu a pôdu. Toaleta tak nie je definovaná len svojím dizajnom, ale najmä spôsobom, akým manažuje odpad.
 Toaleta funguje ako prvý článok v oveľa väčšom sanitačnom reťazci. Aj tá najlepšia toaleta je len taká dobrá, aká je dobrá celá jej infraštruktúra. V mestskom prostredí odpad po použití toalety putuje kanalizáciou do čističiek odpadových vôd (ČOV). V odľahlejších oblastiach sa odpad zhromažďuje v žumpách alebo septikoch. Toaleta teda predstavuje rozhranie medzi užívateľom a systémom spracovania odpadu, ktorého cieľom je chrániť komunitu pred patogénmi.

História

  História toalety a riadenej sanitácie je neoddeliteľne spojená s rozvojom prvých veľkých mestských centier, pričom najstaršie a najsofistikovanejšie dôkazy o kontrole ľudského odpadu pochádzajú z Civilizácie v údolí Indu spred viac ako 4 500 rokov. Mestá ako Mohendžodáro a Harappa (okolo roku 2800 pred n. l.) už disponovali prekvapivo pokročilými hygienickými systémami; ich tehlové domy mali vnútorné kúpeľne a dokonca splachovacie toalety, pričom odpadové potrubia viedli z obydlí priamo do krytých hlavných kanalizačných kanálov pod mestskými ulicami. 
 V starovekom Egypte používali jednoduché latríny, ktoré boli často len drevené sedadlá nad nádobou s pieskom, ktorú bolo potrebné pravidelne vyprázdňovať.
  Mínojský palác v Knósse cca 1700 pred n. l., mal prvé známe splachovacie WC pre aristokraciu, kde bol odpad odplavený dažďovou vodou do kamenných kanálov.
 Rimania posunuli verejnú hygienu na novú úroveň, hoci prístup k nej bol rôzny. Vybudovali obrovské kanalizačné siete (napr. Cloaca Maxima), ktoré slúžili na odvod odpadu z miest. Používali verejné latríny – dlhé lavice s otvormi, často bez priečok, kde ľudia vykonávali potrebu spoločne a používali špongiu na tyči (terzorium) na čistenie. Bohatí Rimania mali splachovacie latríny priamo v domoch, ktoré boli napojené na kanalizáciu alebo žumpu.
 Po páde Rímskej ríše došlo v mnohých častiach Európy k úpadku verejnej sanitácie. V mestách sa bežne používali nočníky, ktorých obsah sa jednoducho vylieval na ulice (najmä po zotmení) – čo dramaticky zhoršovalo šírenie chorôb. V stredovekých hradoch sa používali tzv. garderoby – kamenné komory s otvorom v podlahe, odkiaľ odpad padal priamo do priekopy alebo rieky.
 Skutočný prielom nastal s vynálezom, ktorý riešil problém zápachu a viedol k dnešnému WC. Sir John Harington (1596) bol anglický dvoran a krstný syn kráľovnej Alžbety I. vynašiel a popísal prvý splachovací záchod s nádržou na vodu. Nazval ho Ajax. Vynález sa však neujal masovo, najmä pre chýbajúcu kanalizáciu a potrebu veľkého množstva vody.
 Alexander Cumming (1775) škótsky hodinár a vynálezca prišiel s kľúčovou inováciou: Zahnutá trubica (S-ohyb alebo lapač zápachu) pod misou. Táto trubica udržiavala vodu, ktorá fungovala ako vodný uzáver (sifón), čím zabraňovala šíreniu zápachu zo splaškovej rúry späť do miestnosti.
 Obrovský nárast populácie v mestách počas priemyselnej revolúcie a zlé sanitárne podmienky viedli ku katastrofálnym epidémiám cholery. Anglický inštalatér Thomas Crapper (hoci často mylne považovaný za vynálezcu toalety) výrazne spopularizoval a vylepšil mechanizmy splachovania a propagoval sanitačné inštalácie. Vďaka priekopníkom verejného zdravia (napr. Edwin Chadwick, John Snow) sa začali stavať moderné kanalizačné systémy a čističky odpadových vôd. To umožnilo masové prijatie splachovacieho WC. Anglický hrnčiar Thomas Twyford v roku 1885 vyrobil prvé WC z jedného kusu keramiky, ktoré sa stalo predlohou pre dnešné modely.
 Toaleta sa stala štandardným vybavením. Prietokový ventil (Flushometer) vyvinutý pre verejné toalety v USA, umožňoval rýchle splachovanie bez potreby nádrže.
 Od 90. rokov 20. storočia sa kvôli úspore vody vyvíjajú WC s nízkym prietokom vody (dual-flush systems). V Ázii (najmä v Japonsku) sa stali populárne high-tech toalety (Washlets) s vyhrievaným sedadlom, bidetovou funkciou, sušením a automatickým splachovaním.
 História toalety tak nie je len technická, ale odráža cestu ľudstva k pochopeniu, že verejné zdravie a moderná civilizácia sa nezaobídu bez bezpečného a hygienického manažmentu odpadu.

Prečo sú toalety dôležité?

Čo by sme mali v tento deň robiť?