Sviatok svätého Jozefa

 Sviatok svätého Jozefa, ktorý pripadá na 19. marca, má korene v 9. storočí, no jeho celosvetový význam rástol postupne. Pôvodne bol Jozef vnímaný skôr ako postava v pozadí vianočného príbehu, no vďaka teológom ako sv. Bernardín Sienský sa v 15. storočí stal vzorom tichej vernosti, odvahy a otcovskej starostlivosti. Oficiálne ho do cirkevného kalendára zaradil pápež Gregor XV. v roku 1621 a v roku 1870 ho pápež Pius IX. vyhlásil za patróna celej Cirkvi, čím potvrdil jeho rolu duchovného ochrancu rodín a pracujúcich.
 Liturgický význam svätého Jozefa sa v 20. storočí ešte viac prehĺbil. V roku 1955 ustanovil pápež Pius XII. druhý sviatok – svätého Jozefa Robotníka na 1. mája, aby zdôraznil dôstojnosť ľudskej práce. O pár rokov neskôr, v roku 1962, nechal pápež Ján XXIII. vložiť Jozefovo meno priamo do kánonu svätej omše. Tieto kroky podčiarkli presvedčenie Cirkvi, že Jozefovo poslanie nie  je len historickou udalosťou, ale živým príkladom praktickej múdrosti a vytrvalosti pre veriacich aj v súčasnosti.
 Popri oficiálnych obradoch rozkvitli najmä v talianskom prostredí bohaté ľudové tradície. V Sicílii sa tento deň spája s vďačnosťou za záchranu pred hladomorom, čo viedlo k zvyku stavať bohato prestreté "Jozefove oltáre" s jedlom pre rodinu i chudobných. Keďže sviatok pripadá na obdobie pôstu, tradičné menu sa zaobišlo bez mäsa a dominovali mu sýte jedlá, špeciálne tvarované chleby a obľúbené sladkosti ako zeppole. Sviatok tak dodnes spája hlbokú spiritualitu s veľmi praktickou oslavou spolupatričnosti a štedrosti.