Sviatok všetkých svätých

 Prvé novembrové dni prinášajú osobité ticho a chvíľu na zastavenie. V mnohých kútoch sveta sa 1. november stáva časom spomienok a úcty k tým, ktorí už nie sú medzi nami. Ľudia prichádzajú na cintoríny, upravujú hroby svojich blízkych, prinášajú kvety a zapaľujú sviečky, ktorých plamienky rozsvetľujú jesenné večery.

Kto prišiel s týmto dňom?

 Sviatok všetkých svätých (známy aj ako Slávnosť všetkých svätých, All Hallows či Hallowmas) oficiálne zaviedol v roku 609 pápež Bonifác IV. Dôvodom bolo prebratie pohanského chrámu Pantheon v Ríme od cisára Fokasa a jeho premena na kresťanský kostol zasvätený Panne Márií a všetkým svätým mučeníkom. Cieľom sviatku bolo od začiatku uctiť všetkých svätých – známych aj neznámych –, najmä tých, ktorí nemali svoj vlastný spomienkový deň v kalendári. Pôvodne sa tento sviatok slávil 13. mája a dnes má v liturgickom kalendári rímskeho obradu najvyššiu hodnosť slávnosti, pričom ho 1. novembra slávi väčšina západných cirkví vrátane katolíckej a mnohých protestantských denominácií, pričom vo viacerých krajinách je dodržiavaný ako štátny sviatok.
 K presunu z mája na 1. november došlo v 8. až 9. storočí, predovšetkým zásluhou pápeža Gregora III., ktorý v tento deň posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých v Bazilike sv. Petra. Všeobecne sa predpokladá, že dátum 1. novembra bol vybraný preto, lebo sa prekrýval so Samhainom – keltským sviatkom mŕtvych a začiatkom nového roka. Cirkev sa tak snažila pokresťančiť zakorenené pohanské zvyky spojené s uctievaním predkov a príchodom zimy. Tradície oboch sviatkov sa postupom storočí prelínali a v predvečer Sviatku všetkých svätých dali vzniknúť aj obľúbenému sviatku Halloween.

Kto sú svätí? 

História

 Zásadný posun nastal v 1. až 4. storočí počas prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Kresťania si začali mimoriadne vážiť mučeníkov – ľudí, ktorí radšej podstúpili smrť, než by sa zriekli svojej viery. Veriaci tajne zhromažďovali ich pozostatky (relikvie) a stretávali sa pri ich hroboch, najmä v katakombách, v deň ich smrti (ktorý nazývali dies natalis – deň narodenia pre nebo). Práve tu vznikli základy miestneho uctievania svätých a stavania oltárov nad ich hrobmi.
 Keď v roku 313 cisár Konštantín legalizoval kresťanstvo (Milánsky edikt), prenasledovanie a mučeníctvo sa skončili. Uctievanie sa preto rozšírilo aj na vyznávačov – ľudí, ktorí síce nezomreli mučeníckou smrťou, ale celý život žili v mimoriadnej svätosti, obete a odriekaní. Do popredia sa dostali pustovníci (ako sv. Anton Veľký) a biskupi či učitelia cirkvi (ako sv. Mikuláš či sv. Augustín). O svätosti človeka v tomto období rozhodovala predovšetkým ľudová úcta a miestny biskup, ktorý dal súhlas na prenesenie pozostatkov a zaradenie mena do miestneho kalendára.
 V stredoveku uctievanie svätých dosiahlo obrovský rozmach. Láska k svätým sa spájala s kultom relikvií (pozostatkov) a púťami na sväté miesta. Svätým boli pripisované zázraky a stávali sa patrónmi miest, cechov, povolaní a ochrancami pred chorobami. Postupne vznikla potreba urobiť v uctievaní poriadok, lebo sa objavovali aj neoverené legendy. V roku 993 uskutočnil pápež Ján XV. prvú oficiálnu pápežskú kanonizáciu v histórii (vyhlásil za svätého biskupa Ulricha z Augsburgu). Koncom 12. storočia (za pápeža Alexandra III.) si Rím vyhradil výhradné právo vyhlasovať ľudí za svätých, čím sa proces scentralizoval.
 V 16. storočí prišla protestantská reformácia. Reformátori (ako Martin Luther) odmietli uctievanie svätých a relikvií s argumentom, jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom je Ježiš Kristus. Svätých vnímali len ako príklad viery, nie ako bytosti, ku ktorým sa treba modliť.
 Katolícka cirkev naopak na Tridentskom koncile (1545 – 1563) uctievanie svätých obhájila, no zároveň zaviedla prísne kontroly proti poverám. V roku 1588 vznikla v Ríme osobitná kongregácia, ktorá mala na starosti preskúmavanie života kandidátov a ich zázrakov.
 V 20. a 21. storočí sa proces kanonizácie ešte viac stal profesionálnym a zmodernizoval (napr. reformy pápeža Jána Pavla II.). Vyžaduje sa detailné historické skúmanie spisov kandidáta a lekársky dokázané nezvyčajné uzdravenia (zázraky), ktoré skúma nezávislé konzílium lekárov. Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) zdôraznil tzv. "všeobecné povolanie ku svätosti" – teda že svätosť nie je výsadou len rehoľníkov či mučeníkov zo staroveku, ale cieľom každého človeka v každodennom živote.

Prečo sú svätí dôležití? 

1. Inšpirácia a živý príklad 

 Abstraktné morálne zásady alebo náboženské prikázania môžu pre ľudí niekedy pôsobiť príliš teoreticky. Svätí ukazujú, že viera a etické hodnoty sa dajú prakticky žiť v reálnom svete – často v extrémne ťažkých podmienkach, v chudobe, počas vojen či pri osobnom prenasledovaní.

• Slúžia ako príklad vytrvalosti, obetavosti, odpustenia a odvahy.

• Ukazujú, že svätosť nie je nedosiahnuteľný ideál, ale cesta dostupná pre ľudí rôznych povolaní, veku či spoločenských vrstiev.

2. Sprostredkovatelia a ochrancovia 

Pre mnohých veriacich predstavujú svätí blízkych sprievodcov v každodennom živote:

• Poslovia: Veriaci veria, že svätí sa za nich prihovárajú u Boha, keďže už dosiahli nebeskú slávu.

• Patróni: Historicky sa ku konkrétnym svätým viažu špecifické životné situácie, profesie, choroby či mestá (napr. sv. Juraj ako patrón vojakov, sv. Anton ako pomocník pri hľadaní stratených vecí, sv. Agáta pri chorobách prsníka). Dáva to ľuďom pocit osobného zázemia a pocit, že v danom trápení nie sú sami.

3. Spojenie s históriou a identitou 

Svätí tvoria dôležitú súčasť kultúrneho a národného dedičstva:

• Mnohí svätí boli významnými historickými osobnosťami, zakladateľmi špitálov, škôl, univerzít či reformátormi (napr. sv. Cyril a Metod, sv. Alžbeta Uhorská).

• Ich sviatky, tradície a pamiatky (kostoly, kaplnky, sochárske diela) po stáročia utvárali architektonickú aj kultúrnu tvár miest a dedín.

4. Pripomienka nádeje a posmrtného života

 V kresťanskej teológii je existencia svätých dôkazom toho, že smrť nie je konečným cieľom. Pripomínajú veriacim, že ľudský život má vyšší zmysel a že cieľom každého človeka je dosiahnutie plnosti života v spoločenstve s Bohom.

Čo by sme mali tento deň robiť?